Malá vďaka pre veľkých ĽUDÍ

Čo je krajšie, než pozerať sa na obrovskú vápencovú skalu do ktorej potok vytesal slová, pre človeka nečitateľné?

Čo je lepšie, ako pohľad do doliny Tatranských hôr, kde vetva vetvu obijíma, kde ľadový potok hučí  hlasnejšie, než všetko vtáctvo a bohatstvo fauny?

Dve zdravé nohy, ktoré dopadnú na hlinený chodníček vyšľapaný doráňanými nohami našich otcov. Smršť biela a veľká v zime, zeleň hustá a voňavá v lete. 

Jej veličenstvo podáva ruku človeku. 

Keď len jeden jej prst okúsiš, padneš od lásky na kolená. Klaňaj sa, pros a miluj.
Na chrbtoch starých otcov boli chaty tatranské postavené.
Dnes chutia aj lykožrútom, také sú dobré.

Jediné, čo nám ostatným miliónom kvapkám v mori ostáva, je plynúť s prírodou a nie sa jej stavať. Ľudský život raz vyhasne, nie sme až tak dôležití. Generácie starnú a ľudia zomierajú. Boh nás zavolá do večného svetla k sebe. No keď nie pre seba, ak nie svojej rodine, ak nie svojmu ľudu, dokážme jemu, že sme tu boli na niečo dobrí. Nie na niečo zlí.

Starým otcom, horárom, sa zavďačiť. Načúvať im s úctou a poďakovať. Vložiť do dlane kúsok chleba tým, čo ho už nevládzu napiecť. Tým, čo odišli, tichú minútu venovať.

Mať sklonenú hlavu pred človekom, ktorý nerobil nič pre seba, nič pre svoj osoh, ale pre nás. Slovami sa nedá vyjadriť, čo cítili keď denne na chrbtoch vyniesli desiatky kíl obživy pre ľudí, pre cudzích, pre kvapky v mori. Z lásky. Patrí im naša vďaka.
Pri jazierkach lásky do lavičky vyryté srdiečka. Symboly, ktoré znamenajú všetko. Všetko, čo sme ochotní obetovať, preplakať, prečkať a pretrpieť. Dedkovia hovorili: miluj, trp a odpúšťaj. To oni stavali tie lavičky, aby sme si tam dnes v chládku odpočinuli.

Sníček lásky však nemusí mať len ľudskú podobu. Zaľúbenými očami sledovať obrovské ryby v čistučkej vode, ktorej vlákno života je najdlhšie. So strachom stáť nad priepasťou, kde sa oblačnosť rozchádza a mestá ukazujú svoje malé domčeky. Uvedomovať si svoju malinkú veľkosť. Ale zároveň obrovskú krehkosť.
Rozprávať sa so svojim telom pri výstupe na ten najvyšší štít. Opýtať sa nôh, či nám môžu poslúžiť, lebo myšlienka je silnejšia než ony a tlačí nás hore, aj keď sily nestačia. Spoznať seba, svoju trpezlivosť a húževnatosť. Ísť na okraj síl, zaťať zuby a odvážne vykročiť. Je to náhoda, že práve keď nevládzeme príde na našej trase kopec dole?

Dokážeme byť tam hore sami so sebou? Dokážeme byť ticho a pokorne sledovať najstarších bratov, ku ktorým stúpame? Vzdať hold svojmu telu a poďakovať? Kde sa skrýva najhlbšia ľudská sila?
Podľa starých kníh býva len milimeter za tou najťahšiou prekážkou.
Keď všetky blesky prehrmia, keď všetko lístie vietor odvanie do kotlín, vtedy uvidíme lúče slnka na vlastné oči, ktoré budú páliť tak silno, že sa v hlave zrodí otázka či sme na správnom mieste.

Odpoveď znie áno.
Si vždy presne tam kde treba. Len pokojne dýchaj.
Život nie je až taký zložitý. Ak budeme s láskou využívať dary prírody a len pár elementov, dokážeme byť ľudskí a nie zverskí.
Aké by bolo jediné slovo, ktoré si na samom vrchu z posledných síl zakričíš?
x

Hey everybody! (o jedle a konzume)

Čaute.

Rozhodla som sa vám napísať niečo skutočné.

Radím sa medzi fanúšikov skvelého jedla, nie som vegetárián, vegán, ani netrapoším s výberom mlieka, kávy, raw dezertov a podobných výrobkov, ktoré do nás natlakovali médiá a rôzne spoločenstvá celkom odôvodnene. Už asi každý vie, že čo je BIO, RAW, VEGAN, GLUTEN FREE, PROTEIN a iné ''supernázvy'' - nemusí byť hneď super a hlavne, bude to drahšie, ako ''naozajstný BIO výrobok'' obyčajné jablko zo stromu. Rada by som povedala, že je to len drahá reklama, ale tento problém je niekde inde. Tá reklama je dosť dobrá, inak by sme si to nekúpili, že?

Rada sa venujem ovčeniu národa a pobláznenmu davu, ktorý už nechce jesť niečo bez nápisov na obale hovoriacich o pridanej hodnote produktu. Myslím si, že ak by som si založila firmu na ''BIO jablko''a hromadne by som ich otrhávala z babkinho stromu na záhrade, no pridala by som exkluzívnu etiketu, sáčok, obal, papier, hocičo trendy, dizajnové a zaujímavé, bola by som milionár. Na ľudskej hlúposti. To by ma asi trochu mrzelo. Samozrejme v tejto konzumnej dobe je veľmi ťažko si vybrať niečo, čo má aj kvalitu aj dobrú cenu a neklame to.

Pozrite sa do chladničky. Pozrite sa na nápisy v obchode. Viete, že v tescu majú 15 druhov ryže? Keď poviem priateľovi, nech kúpi ryžu, v obchode mi zavolá (vďaka bohu operátorom za 4G siete, možeme rýchlejšie a viac komunikovať o tom, akí sme nemožní) a vymenuje mi od dlhozrnnej, cez basmati, arborio a ryžu na rizoto skoro 15 druhov, medzi tým ja zaspím a rozmýšľam, čo vlastne navarím a či prispôsobím recept nákupu alebo nákup receptu. Veľmi rýchlo sa opäť zobudím, rozčúlim a poviem mu, nech kúpi tú najobyčajnejšiu. Samozrejme, taká tam nie je. Všetky majú nejaké označenie, štítok, druh, kvalitu, dĺžku a kategóriu do ktorej patria. Uvedomujeme si túto masu vecí, ktoré každý deň zažívame? Túto preplnenú dobu tovarmi? Nevadí nám to?

Čo je teda skutočné?

Raz som sa dostala k jednému bystrému mužovi, ktorý tvrdí, že naša generácia sa nevie rozhodovať. Prejdeme 15 obchodov s topánkami a nakoniec nekúpime ani jedny. Bola by som rada, ak by sme sa zamysleli nad sebou, že hlúpneme a že počúvame trendy a módu, ktorú diktujú marketingoví stratégovia a celebrity, ktoré majú tiež svojich manažérov a marketérov, aby výrobky, ktoré sami predávajú propagovali v súčinnosti s inými značkami ako Nike, Puma, Adidas napríklad. Toto brandstoročie je pre človeka so selským rozumom naozaj veľkou bublinou. Dúfam, že rýchlo praskne a ľudia si uvedomia, že jeme, čo my chceme a nie to, čo niekto diktuje. Obliekame si to, čo sa nám páči a nie to, čo niekto diktuje. Trendová bublina!  Ach... Ja teda ihlou do nej pichám, kde sa len dá. Ak chcete, aj vám požičiam nejaké, aby sme to spolu prestali uznávať.

Na čo si budeme pamatať v starobe? Ako sme čakali pred iPhone predajňou celú noc miesto stanovačky pri ohni?



Disgusting............