Čo je krajšie, než pozerať sa na obrovskú vápencovú skalu do ktorej potok vytesal slová, pre človeka nečitateľné?
Čo je lepšie, ako pohľad do doliny Tatranských hôr, kde vetva vetvu obijíma, kde ľadový potok hučí hlasnejšie, než všetko vtáctvo a bohatstvo fauny?
Dve zdravé nohy, ktoré dopadnú na hlinený chodníček vyšľapaný doráňanými nohami našich otcov. Smršť biela a veľká v zime, zeleň hustá a voňavá v lete.
Jej veličenstvo podáva ruku človeku.
Keď len jeden jej prst okúsiš, padneš od lásky na kolená. Klaňaj sa, pros a miluj.
Na chrbtoch starých otcov boli chaty tatranské postavené.
Dnes chutia aj lykožrútom, také sú dobré.
Jediné, čo nám ostatným miliónom kvapkám v mori ostáva, je plynúť s prírodou a nie sa jej stavať. Ľudský život raz vyhasne, nie sme až tak dôležití. Generácie starnú a ľudia zomierajú. Boh nás zavolá do večného svetla k sebe. No keď nie pre seba, ak nie svojej rodine, ak nie svojmu ľudu, dokážme jemu, že sme tu boli na niečo dobrí. Nie na niečo zlí.
Starým otcom, horárom, sa zavďačiť. Načúvať im s úctou a poďakovať. Vložiť do dlane kúsok chleba tým, čo ho už nevládzu napiecť. Tým, čo odišli, tichú minútu venovať.
Mať sklonenú hlavu pred človekom, ktorý nerobil nič pre seba, nič pre svoj osoh, ale pre nás. Slovami sa nedá vyjadriť, čo cítili keď denne na chrbtoch vyniesli desiatky kíl obživy pre ľudí, pre cudzích, pre kvapky v mori. Z lásky. Patrí im naša vďaka.
Pri jazierkach lásky do lavičky vyryté srdiečka. Symboly, ktoré znamenajú všetko. Všetko, čo sme ochotní obetovať, preplakať, prečkať a pretrpieť. Dedkovia hovorili: miluj, trp a odpúšťaj. To oni stavali tie lavičky, aby sme si tam dnes v chládku odpočinuli.
Sníček lásky však nemusí mať len ľudskú podobu. Zaľúbenými očami sledovať obrovské ryby v čistučkej vode, ktorej vlákno života je najdlhšie. So strachom stáť nad priepasťou, kde sa oblačnosť rozchádza a mestá ukazujú svoje malé domčeky. Uvedomovať si svoju malinkú veľkosť. Ale zároveň obrovskú krehkosť.
Rozprávať sa so svojim telom pri výstupe na ten najvyšší štít. Opýtať sa nôh, či nám môžu poslúžiť, lebo myšlienka je silnejšia než ony a tlačí nás hore, aj keď sily nestačia. Spoznať seba, svoju trpezlivosť a húževnatosť. Ísť na okraj síl, zaťať zuby a odvážne vykročiť. Je to náhoda, že práve keď nevládzeme príde na našej trase kopec dole?
Dokážeme byť tam hore sami so sebou? Dokážeme byť ticho a pokorne sledovať najstarších bratov, ku ktorým stúpame? Vzdať hold svojmu telu a poďakovať? Kde sa skrýva najhlbšia ľudská sila?
Podľa starých kníh býva len milimeter za tou najťahšiou prekážkou.
Keď všetky blesky prehrmia, keď všetko lístie vietor odvanie do kotlín, vtedy uvidíme lúče slnka na vlastné oči, ktoré budú páliť tak silno, že sa v hlave zrodí otázka či sme na správnom mieste.
Odpoveď znie áno.
Si vždy presne tam kde treba. Len pokojne dýchaj.
Život nie je až taký zložitý. Ak budeme s láskou využívať dary prírody a len pár elementov, dokážeme byť ľudskí a nie zverskí.
Aké by bolo jediné slovo, ktoré si na samom vrchu z posledných síl zakričíš?
x